Úvod do nehrdzavejúcej ocele

Nehrdzavejúca oceľ (nehrdzavejúca oceľ) podľa GB/T{0}} je definovaná ako nehrdzavejúca oceľ, jej hlavnou charakteristikou je odolnosť proti korózii a obsah chrómu najmenej 10,5 %, maximálny obsah uhlíka najviac 1,2 % ocele.
Nerezová oceľ je skratka nehrdzavejúcej ocele, odolnej voči vzduchu, pare, vode a iným slabým korozívnym médiám alebo nehrdzavejúcej oceli; Oceľ, ktorá je odolná voči chemickým koróznym médiám (kyseliny, zásady, soľ a iné chemické leptanie), sa nazýva kyselinovzdorná oceľ.
Vzhľadom na rozdiel v chemickom zložení týchto dvoch je ich odolnosť proti korózii odlišná, obyčajná nehrdzavejúca oceľ vo všeobecnosti nie je odolná voči chemickej strednej korózii a oceľ odolná voči kyselinám je vo všeobecnosti nehrdzavejúca. Pojem „nehrdzavejúca oceľ“ sa netýka iba jedného druhu nehrdzavejúcej ocele, ale znamená viac ako sto druhov priemyselnej nehrdzavejúcej ocele, pričom každá vyvinutá nehrdzavejúca oceľ má dobrý výkon vo svojej špecifickej oblasti použitia. Kľúčom k úspechu je najprv pochopiť účel a potom určiť správnu triedu ocele. Zvyčajne existuje iba šesť druhov ocele, ktoré súvisia s oblasťou použitia v stavebníctve. Všetky obsahujú 17-22 % chrómu a lepšie triedy obsahujú aj nikel. Prídavok molybdénu môže ďalej zlepšiť koróziu atmosféry, najmä koróznu odolnosť atmosféry obsahujúcej chlorid.
Vo všeobecnosti je tvrdosť nehrdzavejúcej ocele vyššia ako tvrdosť hliníkovej zliatiny a náklady na nehrdzavejúcu oceľ sú vyššie ako náklady na hliník.